Jacques Lusseyran, slepec, neskôr univerzitný profesor, prežil obdobie nacizmu v Buchenwalde. O tomto období píše vo svojej knihe Nájdené svetlo:

            „Bol som ešte mladý. Bolo to pre mňa vlastne šťastie, lebo vtedy som nemal žiadne veľké nároky, ani nemenné návyky. Nepotreboval som nijakú inú poctu než tú, aby som ostal nažive... Videl som, ako sa tu mnohí zožierajú a trápia. Ľudia, ktorí predtým bývali vážení, zožierali sa, lebo stratili vážnosť a domáhali sa jej. Intelektuáli a vzdelanci museli veľmi trpieť. Z ich váženosti neostalo vôbec nič. Nevedeli, čo si so svojimi vedomosťami počať. Nemohli pochopiť, že ich vedomosti už nik nepotrebuje. Teraz sme kráčali jeden vedľa druhého – nijaká hodnosť, nijaký majetok, nijaké prednosti. Vzali nám všetok vonkajší lesk. Všetci sme boli pomiešaní: kňaz vedľa kirgizského pastiera, profesor Sorbony, primátor Varšavy i zločinci a zlodeji, múdri i hlupáci, hrdinovia i zbabelci, dobrí i zlí. Väčšinou boli všetci nešťastní.

            A predsa boli v Buchenwalde i boháči a šťastlivci. Bolo ťažké ich objaviť, ale predsa boli. Ich bohatstvo nespočívalo v odvahe. Boli bohatí, lebo vedeli nejakým spôsobom zabúdať na seba. Boli hladní a bola im zima, ale aspoň na chvíľku sa ponad to preniesli, akoby tam ani neboli. Vedeli sa usmiať, vedeli povedať vľúdne slovo. Mali sme ich radi. A oni to cítili. A to ich robilo ešte šťastnejšími. Boli bohatí vo svojej najväčšej chudobe pre svoju nezištnosť. Pozorovali svet akoby z odstupu, z akejsi väčšej vzdialenosti. Aj v tomto pekle považovali život len za časť niečoho väčšieho... U týchto ľudí som skoro vždy narážal len na radosť.

            A naozaj, kto tu chcel žiť, nielen prežiť, nesmel žiť len sám pre seba. Musel sa chopiť niečoho, čo bolo väčšie než on sám – modlitbou, ak sa vedel modliť alebo ľudským teplom voči iným - tým, že prestal byť bezohľadný. Radostní ľudia boli úplne nenároční... Nežiadali pre seba už nič, a preto mali všetko! Všetko rozdávali... Starali sa o chorých a utešovali ostatných.“

            Toto je láska. A hoci tí spomínaní nemnohí nemuseli byť ľuďmi veriacimi, predsa ich správanie bolo prejavom prítomnosti Boha v nesmiernej hĺbke ich bytosti. Preto dokážu byť pre každého z nás výzvou. Aj v dnešnej dobe obdivujeme ľudí vyrovnaných v nebezpečenstvách, dôverujúcich v neúspechoch, pokojných v protivenstvách. Môžu byť prítomní vo väzeniach, nemocniciach, v opustenosti, v prenasledovaniach. No i tu dobre vedia, že hoci môžu prísť o všetko, i o svoj život, nikdy neprídu o toho, ktorý je zdrojom ich pokoja.